Janccov Zápisník

piatok, októbra 21, 2005

Havrany

Stal som pred skolou a pozeral. Boli vsade. Konare stromov sa prehybali po ich vahou, cela obloha bola zaliata neustale pohybujucou sa ciernavou. Nic podobne som nikdy nevidel. Stal som asi desat minut bez pohybu uprostred plunuceho davu a iba pozoroval cierne nebesia.
Sedel som na stolicke na desiatom poschodi nasej univerzity v malej miestnosti. Mala prazdna smutna miestnost. Bol tam len klavir a 2 stolicky. Spolubyvajuci hral Debussyho Arabesque. Nevyznam sa do hudby, a uz vobec nie do klasickej, ta piesen bola vsak asi to najmelancholickejsie co som by si clovek dokazal v tej chvili predstavit. Raz rychla, raz pomala ale stale rovnako smutna. Vonku sa zmrakalo. Z vysky desiateho poschodia som ich videl tisice, desiatky tisic. Cierne mracna pohltili cele mesto. Niektore leteli uplne blizko nasho okna na desiatom poschodi. Mohol som si ich dokladne prezriet. Neboli cierne. Boli tmavsie ako ta najciernejsia cierna farba. Akoby boli vystrihnute do zmrakajucej sa sivej oblohy podktorou bol najtmavsi mozny podklad.
Nemam rad basne a basnikov. Niekedy vsak zivot dokaze byt tym najtrapnejsim basnikom. Jeho poeticke pokusy su gycove, sakra gycove.

sobota, októbra 08, 2005

Prve dojmy


Ist niekam daleko od domova, priatelky a kamosov neznie na prvy pohlad dvakrat lakavo. Tak som sa aj prve dni v Lubline citil. Aj ked je Lublin k Sabinovu blizsie ako Brno, nezdalo sa mi zeby som bol blizsie k domovu. V Brne mam kamaratov, poznam to tam, urcite sa tam nenudim. A ak sa aj v Brne nudim, tak je to celkom prijmne nudenie (vylihovanie cely den na miraku namiesto tvrdnutia na prednaskach). V Brne viem, ze ak by som potreboval ist domov, staci mi nasadnut na autobus a rano som v Sabinove. Z Lublina nie je ziadne priame autobusove spojenie do Sabinova. Mozem cestovat len vlakom cez Krakow a trva to nejakych 13 hodin. Ziadne rano sa zobudim a som doma :(
Ked pisem o prvych dojmoch, urcite by som nemal vynechat skolu a intrak, ale myslim ze tieto temy si zasluzia urcite svoju vlastnu kapitolu.
Prve dni v Lubline mi celkom pomohlo, ze je tu viac Socrates studentov z Ciech aj Slovenska -Dita, Jarca, Maria a Mato. Mato dokonca byva so mnou na izbe. Tiez studenti z ostatnych krajin su celkom fajn aj ked napr. s dvojickami s Talianska sa nemam ako dohovorit. Velmi dobre univerzita zvladla to, ze kazdy zahranicny student ma svojho anjela strazneho. Je to sice nespravodlive, pretoze niektory anjeli su zodpovednejsi ako druhi, ale ja sa stazovat nemozem. Moj guardian angel, Karolina, si dokonca zapisala jeden predmet, ktory budem mat ja, takze je iste, ze sa budeme kazdy tyzden stretavat (ak tam samozerejme budem chodit :-)) ).
Moje prve dojmy su velmi ovplyvnene tym, ze mi je smutno za Marikou a chcel by som byt doma. Tiez mi chyba Brno, ludia a studentsky zivot. Ale myslim si, ze Lublin ma este sancu aby sa mi zapacil.