Havrany

Stal som pred skolou a pozeral. Boli vsade. Konare stromov sa prehybali po ich vahou, cela obloha bola zaliata neustale pohybujucou sa ciernavou. Nic podobne som nikdy nevidel. Stal som asi desat minut bez pohybu uprostred plunuceho davu a iba pozoroval cierne nebesia.
Sedel som na stolicke na desiatom poschodi nasej univerzity v malej miestnosti. Mala prazdna smutna miestnost. Bol tam len klavir a 2 stolicky. Spolubyvajuci hral Debussyho Arabesque. Nevyznam sa do hudby, a uz vobec nie do klasickej, ta piesen bola vsak asi to najmelancholickejsie co som by si clovek dokazal v tej chvili predstavit. Raz rychla, raz pomala ale stale rovnako smutna. Vonku sa zmrakalo. Z vysky desiateho poschodia som ich videl tisice, desiatky tisic. Cierne mracna pohltili cele mesto. Niektore leteli uplne blizko nasho okna na desiatom poschodi. Mohol som si ich dokladne prezriet. Neboli cierne. Boli tmavsie ako ta najciernejsia cierna farba. Akoby boli vystrihnute do zmrakajucej sa sivej oblohy podktorou bol najtmavsi mozny podklad.
Nemam rad basne a basnikov. Niekedy vsak zivot dokaze byt tym najtrapnejsim basnikom. Jeho poeticke pokusy su gycove, sakra gycove.